Včera večer som si totiž na neskorú večeru kúpila hot-dog a išla sa aj s kamarátkou pozrieť, či nám náhodou nepôjde autobus k nitrianskej Klokočine. Išiel, hneď v tom momente, ako sme sa pozreli na rozpis. V ruke som mala už iba jednu tretinu svojho večerného pokrmu, v autobuse sedelo asi päť ľudí, tak som si ho vzala so sebou. Priznám sa, ani mi nenapadlo, že by som ho mala hodiť do koša.
A tak si sedím v autobuse a dojedám svoju večeru. Trvalo by mi to vážne asi pätnásť sekúnd, a bolo by po všetkom, ale zrazu sa autobus zastavil. Úplne. Stojíme s celým autobusom uprostred cesty, šofér sa otáča a kričí mi, že v autobuse sa nemá jesť. Chvíľu mi trvalo, kým som pochopila, že hovorí so mnou a že naráža na ten kúsok rožka v mojej ruke. Mala som už iba jeden „hryz“, ale zmierlivo som ho zabalila do papiera a povedala, že v poriadku, už to odkladám. Samozrejme, všetci piati cestujúci na mňa zvedavo pozerali a pozerať neprestal ani šofér. Rožok bol už dávno odložený, no šofér na mňa ešte pol minúty pozeral a hovoril mi, že som mala ísť do reštaurácie a ďalšie reči. Autobus zatiaľ stál uprostred cesty. Úprimne, cítila som sa dosť trápne.
Povedzme, že bolo správne upozorniť ma na to, že v autobuse nemám prečo jesť. Ale bolo vážne nutné odstaviť autobus a pomerne dlho mi vykladať, že navečerať som sa mala v reštaurácii? Podľa mňa nie. A tak sa ospravedlňujem šoférovi za to, že som ho tak strašne vytočila. Možno bol hladný a na tých päť centimetrov pečiva mal chuť.