Povedala som si, že som už predsa dospelá a nenechám sa len tak bez slova predbehnúť, ako som to robila, keď som bola malá. Celý čas som mala oči na stopkách a sledovala každý jeho pohyb. Čakala som, že sa ma každú chvíľu opýta, či ma nemôže predbehnúť, lebo sa ponáhľa, no nič sa nepýtal, tak som s ním naďalej viedla tichú vojnu.
Keď bol predo mnou už len jeden kupujúci, postavila som sa tesne zaňho, aby som hru s pánom v strednom veku vyhrala ja. No nestalo sa tak, bol rýchlejší. Nalepil sa na okienko a pýtal si lístok. Chcel na vlak, na ktorý som išla aj ja a ponáhľali sme sa teda rovnako.
Cítila som sa hlúpo, akoby som ostala to malé dieťa, ktoré zdanlivo možno predbehnúť. A tak som pánovi pokojne povedala: "Nevadí vám, že ste sa predbehli? Keby ste sa ma opýtali, či sa môžete postaviť predo mňa, bola by som vás pustila, ale toto sa nerobí." Myslela som si, že to s ním pohne, no on sa tváril, akoby som ani nič nepovedala!
Nechcela som, aby to ostalo nedopovedané, tak som dodala: "Neviem, prečo sa tvárite, akoby ste ma nepočuli. Aspoň vidno, aký ste slušný človek." No pán bol stále ticho a jeho tvár mala stoicky pokojný výraz.
Už som to nevydržala a povedala som, stále pokojným, no sklamaným tónom: "Dúfam, že budete mať pekný deň a nikto vás nevytočí." Nato si zobral svoj lístok od panej v okienku, pozrel na mňa a povedal: "Ale drzé to byť vie...". A odišiel. Nielen že ma nazval "to", ale ešte sa tváril, akoby som urobila niečo zlé JA! Pani v okienku na to s úsmevom po východniarsky povedala: "Ta še teraz nepoterham (nepotrhám)."
Nie som si istá, či pani v okienku vedela o čo mi išlo. Najhoršie na celej situácii bolo to, že som sa potom cítila previnilo, hoci som nemala prečo. Aspoň dúfam, že ľudia, ktorí stáli v rade za mnou to pochopili a dali mi zapravdu.